Len kúsok zo mňa

Autor: Nikola Jakubská | 16.3.2013 o 13:54 | (upravené 17.5.2013 o 17:09) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  162x

Poviedka, ktorá bola založená na základe  troch náhodne vybraných indícií: miesto: Dubaj počas púštnej búrky, postava: gynekológ na dôchodku, zápletka: reinkarnácia.

 

Usmieval som sa. Dnes som konečne po 60-tich rokoch na mieste, kde sa môj druhý život  začal. Do unavených očí mi udiera silné slnko Emirátov. Oslepený a zároveň vrcholne očarený si užívam scenériu moderného Dubaja- mesta miest. Je takmer zázračné ako sa táto pustina počas všetkých tých rokov zmenila na najsofistikovanejšie miesto na planéte, a pritom na začiatku to bola len diera na konci sveta, kde už ani líšky nedávali dobrú noc.

Mal by som sa predstaviť. Volám sa Mangus. Mangus Mayer. Moja duša si odžila na tomto svete vyše 90-tich rokov, a takmer každé desaťročie pod iným menom. Áno, nevyjadrujem sa v inotajoch. Nie ja, nie moje telo, ale moja duša tu prebýva takmer dva produktívne ľudské životy. Zrejme tieto slová nechápete a možno ani nepochopíte. Najjednoduchším pomenovaním a vysvetlením  môjho stavu pre vás je slovo „cudzopasník", alias parazit. Už vyše pol storočia sa nemôžem nazývať inými slovami.

S ľahkou príručnom taškou stojím pri východe letiska a snažím sa nájsť prvý vhodný taxík. Nestačili ani dve minúty a sedel som v jednom takom a viezol sa smerom k môjmu hotelu. Ceremoniál s kreditkou a vyjaveným výzorom recepčnej som obišiel bez povšimnutia. Počas letu som nedbal na svoj zjav, a takmer som mohol pripomínať zatúlaného japonského cestovateľa, čo zmiatlo celý  hotelový personál, a takmer po celý čas ma očami navádzali k odchodu. Číselka na účte však neklamali a ja som sa konečne mohol uvelebiť na pohovke zo slonovinovým čalúnením. Moje ubytovanie by som nazval rozprávkovým, aspoň na pomery priemerných ľudí. Mal som izbu s obrovskou posteľou v baldachýne, priestrannú obývačku s výhľadom na umelé more a kúpeľňu pripomínajúcu malé lázne z čias Rimanov. Peniaze? Prepáčte, ale za ten dlhý čas sa tento pojem pre mňa stal bezvýznamným a jednoducho, priznám sa, vždy som miloval luxus a prepych.

Výhľad bol očarujúci. Jedno z najvyšších poschodí mi ponúkalo možnosť užívať si rozlievajúce sa lúče slnka o niečo intenzívnejšie, ako iným ubytovaným. Predo mnou sa črtalo niečo, čo možno nazývať rajom, teda aspoň pre ľudí tohto storočia, vždy zavretých medzi štyrmi betónovými stenami. Po belasom mori sa tiahli pásy tmavomodrej stuhy, ktoré čerili jeho hladinu a snažili sa naznačiť, že sú dravšie než by sa zdali. Biele piesočnaté pláže vytvorené špeciálne pre lodné móla, ubytovávali stovky malých regát, ale aj väčšie i menšie jachty, ktorých plachty teraz lenivo odpočívali stiahnuté na stožiaroch. Jediné, čo mi nesedelo do nebeskej scenérie, bol môj vlastný odraz, črtajúci sa v skle obrovského okna môjho apartmánu.

Počas týchto 10-tich rokov som pôsobil ako gynekológ, Ryu Toma, v centrálnej nemocnici v Tokiu. Zábavné. Ja, ktorý som vždy miloval bohémsky život, som sa presťahoval do krajiny vychádzajúceho slnka, v ktorej vysoko cenenými cnosťami sú hrdosť, slušnosť a poslušnosť, a hlavne posledná vlastnosť mi nikdy nebola príliš vlastná. Podriadiť sa- to do pekla nikdy, pokým budem v tele cítiť poslednú molekulu vzduchu! To desaťročie mi však do duše vnieslo viac pokoja, ako iné moje životy, ale predsa som neznášal človeka, ktorého som videl. Pozeral som sa do tváre muža, ktorý sa konečne ocitol na dôchodku a užíva si ho plnými dúškami. Tomuto nízkemu Aziatovi sa vrásky objavovali hlavne v okolí jeho šikmých očí, jemná, alabastrová pleť, však stále odporovala veku. Tipoval by som mu nanajvýš 50 rokov. Mladícky dojem podporovali aj jeho tmavé, dokonale ostrihané vlasy, ktorých pramene pozvoľna siahali do tváre. Uznávam, na nich mám svoj podiel ja, keďže sa nazývam estétom a milujem dokonalú úpravu, hoci moje dnešné oblečenie odporuje každému slovku z tohto tvrdenia. Okrem iného, mal krásne vykrojené ružovkasté pery, ktoré zdedil po mame. V celom jeho zjave bol však len kúsok zo mňa. Boli to moje oči. Vždy sú to len oči. Moje tmavomodré oči, zliate akoby z azúrového mora do dokonalých dúhoviek.

Neiritoval ma však tak jeho zjav, ako to, kým bol. Bol slaboch. Neznášal život, ale nikdy sa nesnažil ten svoj momentálny zmeniť. Bol učený, inteligentný, s dobrým vychovaním, ale fádny ako noviny a čierna káva na ráno. Mal všetko, ale pritom nič. Ani len skutočne nemiloval. Nie som si istý, ale myslím, že práve toto z neho robilo slabú dušu. A to sú moje ciele. Slabé duše.

Musel som si dať studenú sprchu. Každá kvapka tíšila teplo, ktoré šírilo moje horúce a zmorené telo. V hlave sa mi točili myšlienky ako na kolotoči. Neboli len moje, ale aj tie, ktoré patrili skutočnému Ryuovi. Zavrel som oči a na počkanie sa mi spustila séria nekvalitných snímok ovplyvnených časom. Videl som, ako sa učím jesť paličkami, ako mi mama naberá chutný ramen, ako venčím svojho prvého psa a ako ho nakoniec pochovávam. Toto všetko som videl, ale v ničom z toho nebola ani len čajová lyžička emócií. Žiadne pocity. Boli to len obrazy v hlave a ja som bol ich lúštiteľ.

Dnešok bol pre mňa špeciálnym. Chcel som osláviť svoje „prerodeniny". Vybral som si na seba ľahký oblek farby karamelu a košeľu vhodnú do tohto rozhorúčeného pekla. Dobrý vkus som si odniesol od svojej prvej a náhodnej obete. Bola to žena, ktorá bola vždy iskrivo elegantná. Ale bola slabou dušou- už dlhší čas rozmýšľala nad samovraždou. Od obsluhy som si objednal kôš s lahodným bielym vínom a požičaným autom sa dopravil na miesto, kde sa toto malé šialenstvo začalo. Usalašil som sa na deku uprostred púšte. Sú to necelé 3 kilometre od centra, a predsa to tu zostalo nedotknuté. Z piesku vytŕčajú posledné náznaky stien neveľkej budovy, ktorá tu počas mojej lekárskej éry stála. Áno, aj v mojom skutočnom živote som bol lekár.

Písal sa rok 1950 a Dubaj sa vďaka pripojeniu ku Kataru stal ešte mocnejším a vplyvnejším. Okrem obchodu s perlami sa tu objavila aj prvá ropa, čo samozrejme do týchto končín tiahlo viac zbohatlíkov. Bol som dobrovoľníkom, ktorý chcel pomáhať v krajinách bez prístupu vtedajšej modernej medicíny. Netušil som však, že nakoniec ma pridelia do nemocnice určenej hlavne pre biznismenov a tunajších obchodníkov. Nemohol som sa sťažovať, lepšie ako umrieť na nedostatok vody a maláriu niekde v Angole. Moja práca bola jednoduchá, neriešil som nič závažné, takmer som ďakoval za občasné zlomeniny alebo odreté kolienka dámičiek privezených až z Londýna. Voľný čas mi však dával možnosť spoznávať sa hlavne so ženským personálom a aj s ďalšími príslušníčkami nežného pohlavia. Uvedomujem si, že na tú dobu som bol značne prelietavý. Ale bol som mladý, blond Američan, ktorý si vďaka opáleniu a plávaniu vypracoval imidž Jamesa Deana. Moju romantickú idylku s krásnymi sestričkami prerušila však nehoda. Vlastne nehoda by bola, ak by som na ten nôž nabehol sám. Nie, ten nôž si ma našiel zámerne, akoby vedel kam má jeho hrot smerovať, aby som z tohto všetkého nevyšiel len s jazvou, ktorá mi pripomenie, že zvádzať zadané ženy je zakázané.

Stalo sa to pred nemocnicou, práve keď sa mi končila zmena. Pokojne som si vykračoval smerom k môjmu miláčikovi- Abarthu 204A- na tú dobu okázalému modelu. Do tváre mi udrel známy odér orientálnej krajiny, ktorý privial tunajší arabský vietor.

„Mangus Mayer?" opýtal sa počerný chlap stojaci v blízkosti môjho červeného tátoša.

„Áno," odpovedal som po arabsky a čakal, čo odo mňa bude požadovať.

Všetko sa odohralo v krátkom slede udalostí, dnes to však vidím jasne. Muž v stotine sekundy vytiahol „shafru"- dlhší, zakrivený nôž, ktorý bol typický pre týchto chlapov  a v stotine sekundy som sa stal novým puzdrom pre túto zdobenú dýku. Nohy sa mi podlomili a chtiac- nectiac som sa vložil do náručia svojho vraha. Do ucha mi zasyčal posledné slová, že už nikdy sa nedotknem ženy jeho pána a vytiahol nôž z mojich svalov. Spadol som na zem a sledoval útek sluhu, ktorý bol kvôli svojej vernosti ochotný aj zabiť. Z úst mi začala vytekať malá riečka krvi, ktorá si v piesku šinula svoju cestu, ale ktorú každú chvíľu ten istý piesok pohltil. Do oči mi vystúpili pálčivé slzy a prvýkrát v živote som sa úprimne modlil. Pozrel som sa k nebu a v duchu si vravel, že chcem žiť. Chcem žiť! JA- CHCEM- ŽIŤ! Ešte som nebol pripravený ísť ďalej. Smrť do môjho životného plánu nezapadala.

Môj výhľad k nebesám mi zatarasila tvár Maggie, sestričky, ktorá tento smrteľný výjav sledovala z okna ošetrovne. Nepamätám si zvuky, neviem, či ľudia okolo kričali, ani kto sa mi snažil pomôcť. Pamätám si len jedno. Pohľad, ktorý som nadviazal s Maggie. Jej orieškové oči pohltené strachom sa s tými mojimi spojili na pár sekúnd, ktoré pripomínali večnosť. Tie jej boli poddajné, tie moje bojovali o život. Železná pachuť v mojich ústach sa pomaly začala meniť na cukríkovú. Neviem, či to videla ona, ale z mojich úst začal vychádzať modrý opar, ktorý vnikal skrz jej nežné pery až sa napokon za ich bránami stratil. A vtedy som zomrel. Zomrel som, aby som prežil.

„Na tvoje zdravie, Maggie," zašeptal som do vetra a zdvihol pohár s vínom k nebu.

Moja súčasnosť existuje vďaka nej. Ak by ma prišiel zachrániť niekto so silnou dušou, tak by som neprežil. Áno, vtedy to bolo prekvapenie, keď som skrz jej telo videl to svoje nevládne. Takmer som skolaboval. Moje telo bolo mŕtve, nebola v ňom moja duša, ani vedomie! Ale ja som žil! Otázkou však zostáva, čo sa stalo so skutočnou podstatatou Maggie.

V tom čase som sa umáral tým, že som ju svojou prosbou o život, pripravil o ten jej. Avšak postupne som zistil, kým som. Som prerodenec. Reinkarnovaná duša, ktorá je dostatočne silná nato, aby dokázala potlačiť tú slabú a sama žila v jej tele. Za tých pár existencií v cudzích telách som o nás- áno, je nás viac- dozvedel toto:

1.       Slabá duša je človek, ktorý nežije svoj život alebo v ňom už nevidí zmysel, preto ako silná duša môžem prebrať miesto v jej živote. Minimálny pobyt v jednom tele je 10 rokov.

2.       Slabá duša mi predáva okrem svojho tela, aj všetky svoje vedomosti, nikdy nie však jej pocity. Ako silná duša si sebou odnášam aj kópiu jej znalostí a získaných skúseností, aj keď doteraz nechápem, ako môže duša niesť aj časť mysle.

3.       Slabá duša je počas môjho pôsobenia v stave umelej hibernácie. Pamätá si všetko, čo som urobil, ale pokladá to za svoje činy, a tak jej návrat do života je ako prepnutie tlačidla autopilot do normálneho režimu.

4.       Silné duše majú len jedného nepriateľa- Azazela, anjela smrti, ktorý má tiež svoje slabosti, ale i obmedzené privilégia.  My, paraziti, sme niečo neprípustné pre poriadok sveta. Azazel sa nami živí, pretože to smie, iné duše smie pohltiť len vtedy, ak s ním uzavrú „čiernu zmluvu".

Odrazu sa pokojný, teplý vietor začal meniť na nepríjemný a naberal na intenzite. Niesol so sebou drobné čiastočky piesku, ktoré si nachádzali cestu do záhybov môjho obleku. Celé sa mi to nepozdávalo a začal som sa zberať na odchod. Počasie tohto kraja je nevyspytateľné a ja nechcem zostať trčať zavretý vo svojom aute na pár dní len s fľašou vína. Ako som vstával a bral deku, môj pohľad sa zameral na postavu v diaľke, ktorá sa ku mne neustále približovala.

Moja tvár a torzo stuhli strachom, dych sa stlmil a pot mojich dlaní mohol zalievať kvety. Nie, nemohla to byť ona. Po desaťročia ma nevedela nájsť. To nemôže byť pravda. Aj keď navonok som pôsobil ako mĺkva, vosková figurína, tak moje vnútornosti a srdce bežali práve tristovku. Vysoká postava za svojimi rozpätými, čiernymi krídlami niesla vzduchom haldy piesku, ktoré naokolo vyvolávali mohutnú pieskovú búrku, pričom postupne vytvorila okolo nás masívny vír, cez ktorý nás nebolo možné sledovať z opačnej strany.

Stáli sme oproti sebe ako tie najväčšie opozitá sveta. Ja, malá, bezvýznamná osoba na úteku a ona, hladný lovec, Azazel. Jej mramorovú pleť a prázdne, slepé oči som poznal už z diaľky. Nebolo to naše prvé stretnutie, ale dúfal som, že už nikdy sa nestretneme tvárou v tvár. Otvorila  mäsité pery, za ktorými ukrývala špicaté, biele ihličky a jazykom akoby ochutnávala vzduch a aj príchuť mojej vystrašenej duše. Čierne, hladké vlasy jej viali okolo celého tela a zdôrazňovali ešte viac jej nadprirodzenosť. Aj keď bola slepá a poznala ma len vďaka vôni mojej duši, vedel som, že teraz sa útekom nezachránim. Dookola nebolo jedinej živej duše. Tu som sa nemohol skryť v dave ľudí, ktorých pach duší by prekryl ten môj. Ach, sladký New York a jeho preľudnenosť!

Vedel som, že tu sa nebude jednať len o obyčajnú smrť, ale o odsúdenie na rozdelenie a rozdrvenie mojej duše, čo znamená večné muky. Desil ma však aj  fakt, že žiaden smrteľník doteraz neprežil vysávanie duše parazita. Ryu nebude výnimkou.

„Odpusť mi to a skús byť odvážnym," prihováral som sa mu v mysli.

Zasmial som sa. Ryu nikdy nebol odvážny, ale potom ako by som o pár mesiacov opustil jeho telo a on prijal všetky moje činy za svoje, možno by sa konečne stal mužom činu, teda kúskom z môjho ja. Tak prečo sa vzdávam ja? Áno, pokiaľ moje telo žije, vedomie pracuje a duša planie, tak sa nepoddám. V nohách som konečne našiel skalnú oporu, päste sa mi zaťali a ústa sa vykrivili do úškľabku. Smial som sa smrti do tváre.

„Gratulujem, konečne si ma našla," vyslovil som svoj civilizovaný prejav nenávisti. Na tvári sa jej objavil kyslý výraz. Nebola zvyknutá na neúctu od obyčajného človeka.

„Nebyť tvojich ochrancov, na tvojej duši by som si pochutnávala už veľmi, veľmi dávno," odpovedala ležérnym tónom. Vyvalil som na ňu oči. Ochranci? Ja mám niekoho, kto za mnou celý čas stojí? Môj prehltnutý výdych jej povedal, že som netušil o existencií niekoho takého. Podišla ku mne bližšie a étericky dvíhala ruku s dlhými, zahnutými nechtami.

„Moje pravidlá sú dané. Môžem jesť nečistých. Ale ty si bol výnimka. Nesmela som sa k tebe ani len priblížiť. A pritom voniaš tak lákavo," povedala ukrivdene a vtiahla do seba dávku vzduchu. „Nezáležalo na tom, ako moc som žiadala. Vraj si robil vyššie dobro s tými úbožiakmi, v ktorých si žil, a tak si bol pre mňa tabu. Nesmela som sa kŕmiť len kvôli tomu, že si tým chodiacim mŕtvolám vracal späť skutočný život ," vravela znechutene, akoby chcela pri tej predstave grcať.

Natiahnutými, končistými prstami sa mi jemne dotkla tváre. Bol som ohromený novými informáciami, ale aj ochromený jej prítomnosťou. Vedel som, že jej pohrebná reč ešte neskončila, ale na prstoch jednej ruky som mohol narátať posledné sekundy v tomto tele.

„Ale teraz tu nie sú. Asi sa im už zunoval experiment s prerodencom. Si len môj ," hlesla lačne a rukou si pritiahla moje rty k svojím.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?