3 v 1

Autor: Nikola Jakubská | 13.5.2013 o 14:37 | (upravené 13.5.2013 o 14:43) Karma článku: 2,05 | Prečítané:  414x

3 príbehy v 1. Môj pokus o mozaiku sledov udalostí, ktoré vedú k svojskému rozuzleniu. Dúfam, že prvé vety vás neodradia od čítania a venujete mi troška svojho času :) Tento pokus vznikol na popud toho, že občas máme ostať takými akými sme a nesnažiť sa byť niekým iným. Príjemné čítanie.

 

„Vieš, on ma zmenil. Bola som nedobytná pevnosť. Ale on dokázal každú moju stenu, kus po kuse dávať preč. A... a,  bol prvým človekom, ktorého som si takto blízko pripustila a ja nemôžem...," vzdychla si a prerušila tak svoj siahodlhý monológ, ktorý som počula najmenej tisíckrát, a ktorý mi drásal uši a rezal žily.

 

Sedela som na posteli, sledovala svoju pochodujúcu, zúfalú spolubývajúcu č.1 a pár vyvalených očí divnej spolubývajúcej č.2 alias Psychopatky, ktorá nikdy nič Jednotke nepovedala, len vyjavene čumela a nechávala všetko na mňa. Krava! Dovádzala ma do šialenstva. Snažila som sa ignorovať nepríjemnosť tejto situácie a v duchu som si opakovala svoju mantru o tom, že som dobrý človek. „Som dobrá! Som slušná! Som milá a nesúdim!" Stále dookola, dokola. Bolo to už takmer týranie. Premohla som pregúlenie očami a spustila moje pseudo psychologické keci. Nádych dievča, ideš nato! Jednotka to potrebuje.

 

„Vieš, človeku sa stane za celý život veľa zlých vecí. Ale veľakrát sú tie najhoršie veci pre niečo dobré, len v tejto chvíli to tak necítiš. Možno vďaka všetkému s ním si sa pripravila pre dlhší a spokojnejší vzťah s niekým vhodnejším. Skús o ňom nehovoriť, skús sa zamestnať inými vecami," vravela som a pripravovala sa na ďalší výlev.

 

Jej slová o ňom opäť zahltili miestnosť a ja som cítila ako sa zo mňa vytráca energia a odchádza odposluch. Aspoňže nereve, pomyslela som si. Vždy hľadám na veciach niečo pozitívne. Vedela som, že bola len decko, čo naletelo kreténovi, ale asi ťažko som to smela takto sformulovať. Mala som ju v podstate rada. Po hodine rozhovoru, teda skôr jej výkrikov do tmy, vyrútenia sa Psychopatky  z internátnej izby, môjho zúčastneného prikyvovania sa konečne upokojila a ukončila môj osobný masochizmus vetou: „Ešteže ťa mám."

 

Vstala som a šla si zapáliť na balkón. Potrebovala som to. Niežeby som bola fajčiar, jednoducho to bolo mojich pár minút, kedy som sa vykašľala na svet a na to, že aj tak si myslím o každom, že je debil. Pretrela som si tvár a zacítila pod prstami vychádzajúce výražky. No super, keď sa darí, tak sa darí! Potiahla som si z cigarety a priala si, aby bola dlhšia. Lenže nebola. A bola posledná. Vydýchla som konečne len čistý vzduch z pľúc a priala si, aby som bola doma. S ňou.

„Chýbaš mi, Dora," zašepkala som do vetra.

 

 

Stretli sme  až na ďalší večer. Maska milého človeka mi skĺzla z tváre ihneď ako som ju videla vstupovať do toho zašitého baru. Škoda, že mi povedala až prineskoro, že sa tu stretávajú len lesby. Nevadí. Aj tak nemám náladu na chlapov a ich primitívne piatkové komentáre.

 

„Čau, chachara," skríkla od dverí. Neubránila som sa smiechu. Bola inteligentná, ale keď chcela, tak vedela byť tupá ako tágo.

„Nabudúce to zarev, keď prídeš k nám domov. To už si budú naši istý, že som tiež na opačnej strane," povedala som a schmatla ju v objatí, čo upútalo pohľady chlapo- báb a bucľatej barmanky. Objednala som dve vodky s džúsom a zagánila na tie pizdy od vedľajšieho stola, čo ich odradilo od toho, aby ma sledovali.

 

„Jebať vás," zašomrala som si pod nos a letela za Dorou. Doru som poznala od strednej, kedy bola troška šialená, samotárska intelektuálka, ale mala niečo v sebe, prečo sme sa stali kamarátkami. Neskôr mi povedala, že kope za inú ligu. Bolo mi to fuk. Boli sme kamarátky, či v dobrom alebo zlom. Ona ma takisto akceptuje. S ňou som to len ja. Zlá, zlá, zlá Maggie.

 

„Tak hovor, zveličuj a preháňaj," začala a usmievala sa nad prvým a asi aj jej posledným pohárom vodky tohto večera, keďže piť nikdy nevedela.

„Škola... uhm, stres, práca- des. Doma- pohoda, len na intráku mám jednu divnú spolubývajúcu. Mám dojem, že ma pozoruje," dodala som a striasla som sa od hraného hnusu. „No a chlapi...," spravila som prestávku ako pravá kráľovná drámy ," tak s nimi to ide od 10 k 5. Tak a ten blonďák, tak ten je pase. Našiel si inú, ale som celkom rada, začínal mi liezť na nervy. Nechápem. Myslela som si, že ak niekomu povieš, že nechceš vzťah, tak na to nebude tlačiť. Chcela som sa len zabaviť, neriešiť. A jemu to odrazu prišlo divné. Podľa jeho slov som „vadná"," zvýraznila som a naznačila prstami do vzduchu úvodzovky.

Po bledej tvári jej prebehol sarkastický úsmev.„ Čuduješ sa? Každý chlap je ako decko. Keď mu povieš, aby niečo nerobil, tak to spraví," povedala, zaťukala si na čelo a zase sme sa rozrehotali. „Ale aj tak si blbá. Vyzeral dobre, čo bola u neho značná výhoda."

„On bol blbý a to bola jeho jediná výhoda," dodala som a slávnostne si štrngla na oslavu idiotizmu bývalého známeho s benefitmi.

 

Pozrela som sa dookola. V tmavo osvietenom bare bolo zopár párikov, ktoré však stále civeli na nás. Nechápala som ich. Nemali nič iné na práci? Pokrútila som hlavou. Teraz je tu Dora. Konečne to môžem niekomu povedať. Doplnila som hrejivými tekutinami guráž a spustila: „Hm, a to som ti však nepovedala, to najlepšie. Konečne na niečo prišli," poznamenala som ľahko, ale cítila som ako zbystrila.

„A? Bola si u Vavra? Je to odborník. Verím mu, má dlhú prax, dobré vystupovanie a odporúčali ho známe ," začala vymenovať jeho kvality, ale sama sa zastavila a očami prosila pozitívnu odpoveď.

Zložila som si ruky ako pri modlitbe, podoprela si nimi bradu a vychutnávala jej pozornosť. Nafúkla som pery a začala sa smiať. „Mám to konečne aj na papieri. Som úplne šialený, chorý, skurvený..." začala som zvyšovať hlas. Páriky dookola už viditeľne znervózneli. Och, panika! Ako rada ťa opäť vítam v mojej blízkosti!

„Prestaň," zastavila ma a vážne si ma premerala.

„Prestaň."

Vyskočila som na rovné nohy a s hlukom chcela odísť, keď ma zasadila naspäť do stoličky. Chytila ma za ruku a nepúšťala, hoci som ju chcela poslať dočerta, ale vedela som, že viac to v sebe neudržím.

Pobavene som odfrkla. „Ty sa prestaň tváriť vážne. Som len magor. Tabletky, sedenia a možno to v mojej hlave dajú dokopy. Beriem ich už pár mesiacov. Tak relax. Len dúfam, že teraz nevstaneš od stola a neotočíš sa mi riťou," smiala som sa, aj keď mi v hrudi blikala maličká dušička.

Nadýchla sa, zahrnula si dlhú ofinu a kopla do seba zvyšok vodky. „Našli sme sa. Najlepšia dvojica na svete. Lesba a bláznivá," dodala potichu, ale vedela som, že ma akceptuje. Tak ako ja ju pred rokmi.

V zrkadle som videla, ako k nám prichádza barmanka. Mala som chuť na ďalšiu rundu, ale tušila som, že ten krok nesie ďalšiu nasrdenú Xantipu. Super, malá hádka ma vždy osvieži. Prehrnula som si hladký cop, vyhrnula rukávy na koženke, vytasila na ňu svoj najdrzejší úsmev, vytiahla 10 eurovku z vrecka a provokatívne som jej ňou mávala pod nosom.

 

Svetlo. Ostré svetlo. A k tomu moje ťažké viečka. Otvorila som ich pomaly. To jasné svetlo mi do nich bodalo, ale nemohla som si ich uchrániť rukami. Nešlo to, niečo mi ich držalo pri tele. Postupne som si privykla na tú bielobu okolo a začala rozoznávať objekty. Biele steny, biele postele, priskrutkované stolíky, okná bez možnosti úniku a kožené remene na mojich predlaktiach.

„Kurva!" zakliala som na plné hrdlo a dožadovala sa odpovede, kde som a čo to so mnou robia.

„Pokojne Maggie, ste v psychiatrickej liečebni," počula som známy hlas. Do izby vchádzal môj psychiater, Marco Vavro. Nechápala som. Čo sa deje? Prečo som tu? A ako do riti môžem byť pokojná, keď som na psychiatrií?

„Maggie, ležíte tu už tri dni. Pamätáte si, čo sa stalo v piatok večer?" spýtal sa a aspoň minimálne ma upokojilo to, že ma stále pokladá za človeka. Počkať... Tri dni?? Nebol však čas rozmýšľať nad stratenými troma dňami, musela som vedieť, príčinu tých remeňov.

„Bo... Bola som v bare s kamarátkou. Trocha som sa opila a dráždila barmanku. A potom...," zastavila som sa a on ma doplnil. „Potom už neviete, čo sa dialo."

„Maggie, kto bola tá kamarátka?" spýtal sa a pritiahol si stoličku bližšie k môjmu lôžku.

„Dora. Bola tam predsa so mnou! A kde je? Prečo neprišla?" začala som panikáriť a dúfať, že všetko toto je len zlý sen a Dora je v poriadku.

 

Vzdychol si. Potlačil si padnuté okuliare na koreň nosa a hlbokým hlasom zreteľne vyslovoval každé slovo. „Maggie, v tom bare ste boli sama. Dora je len vo vašej hlave."

Slová boli povedané raz, ale v mojej hlave hučali ako tisíckrát zakričaná ozvena. V mojej hlave? Nie, Dora je reálna, veď sme spolu chodili do školy, zažili sklamania, zaľúbenia. Tomu neverím.

„Magie," oslovil ma priamo , „ste chorá. Veľmi chorá. V tom bare ste sa rozprávali sama so sebou, napadli ste barmanku a ďalšiu ženu, rozbili značný majetok. Zastavila vás až privolaná hliadka."

Je to nočná mora. Nebola by som toho predsa schopná! Potrebujem sa prebudiť. No tak! Nikdy som nemala až takýto živý sen. Prosím Bože, ak si to so mnou nevzdal, tak ma zobuď! Prebudenie neprišlo po prosbe duchovna, tak som sa opäť obrátila na logiku. „Nie je možné, aby som bola chorá. Liečim sa. Beriem lieky," povedala som a snažila sa všetko vyvrátiť.

Poklepkal perom po mojom spise a spustil. „Bola to chyba. Diagnostická chyba. Boli ste kategorizovaná v ľahšej forme sociálnej fóbie a predpokladala sa bežná liečba prostredníctvom antidepresív. Táto chyba a to, že ste lieky nebrali spôsobilo, že vaša porucha zaznamenala progres."

„Brala som lieky," odporovala som, ale nevedela som z hlavy vyloviť, kedy som mala poslednú dávku.

„Vaši rodičia vás chceli odsťahovať z internátu. Objavili nedoužívané balenia liekov. A...," zastavil na moment reč profesionála ," vaša spolubývajúca popísala pár znepokojujúcich momentov," povedal.

Och, jasné! Psychopatka, tá má o čom hovoriť! Sledovať človeka a držať jazyk stále za zubami!

„To bola určite tá ..." chcela som ju nazvať hanlivo, ale ovládla som sa. „Viete, jedna z mojich spolubývajúcich ma nemá rada. Povedala by čokoľvek, aby mi prihoršila," dopovedala  som ,ale Vavra to akoby viac znepokojilo.

„Maggie, lenže to je ten problém. Vy ste mali len jednu spolubývajúcu."

Ticho. Ticho zasiahlo celú izbu, ale aj moju hlavu. Odrazu v nej nastal obrovský chaos myšlienok, ktoré sa ryli jedna cez druhú. Nie. Neverím. Jednotka nebola v mojej hlave. Bola ozajstná. Vedela som o nej všetko. Aj o Dore. Nemôžu byť len v mojej hlave... Ale keď sa zamyslím Psychopatka nikdy neoslovila Jednotku. Dorinou jedinou kamarátkou som bola len ja. Vždy mali len mňa. Je možné, že Jednotka som ja? A dokonca aj Dora? Boli sme 3 v 1? Čo som Nesca? Ale, ale... Marco povedal... Diagnostická chyba. Lenže ja som bola diagnostikovaná Marcom. Ním.  Bola to jeho chyba... Jeho chyba! A vraj len schiza líznutá antrofóbiou...

Konečne moje uši zase začali fungovať a postrehla som časť lekárovho monológu. „... celá vec sa skomplikovala tým napadnutím. Ale s prihliadnutím na okolnosti..."

„Okolnosti? Myslíš to, že si ma zle určil, Marco?" dodala som hystericky.  „Teraz si už smieme tykať, nie? Taká chybička nás spravila skoro rodinkou, nie?" spýtala som sa a cítila, že už viac nevydržím. „Nie. Nie. Nie," začala som opakovať a až po chvíli som si uvedomila, že to revem z celého hrdla.

Do izby sa nahrnula garda ošetrovateľov na čele s Vavrom, ktorý si vyberal druh barbiturátu, ktorým by ma zneškodnil. Ošetrovatelia ma zachytili, aby som sa nemetala a mohli mi tú konskú injekciu pichnúť rovno do žily. Prestala som sa brániť. Nie kvôli nim. Ale kvôli jeho očiam. Vavro videl, čo so mnou spravil. Jeho oči sršali ľútosťou.

„Je mi to ľú-," začal, ale nedovolila som mu dohovoriť. Kašlem na tvoju ľútosť! Kašlem na teba. Nikto koho som mala rada nie je. Tak prečo mám bojovať? Všetko, čo bolo reálne nie je a čo je, to sa mi nepáči.

Opäť mi chcel niečo povedať, ale zahriakla som ho:  „Dosť. Dosť! Jebni mi to do žily a vypadni, Marco! Už si mi dosral život dostatočne. Nekaz mi aj ten raush z tých oblbovákov," dodala som so smiechom na perách, pretože som si zase našla niečo pozitívne vo svojom novom bezsennom svete.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?