reklama

Káva, päsť a zbohom

Ďalšia práca zo školy, ktorá ma nechce zničiť umelecky, ale mala by vyzerať ako scenár. Snáď mi môj nápad vyšiel, ak náhodou kliknete na toto moje dielko, budem rada za každý komentár. :)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

So zhrbeným chrbtom sa krčil nad pohárikom. Okolité rozhovory ho očividne rozčuľovali, a tak sa na úzkej, symetrickej tvári, usadil neprístupný výraz so zaťatými mocnými sánkami. Potiahol si vyššie golier tmavej koženky. Hlbokými, orieškovými očami prebodával osoby dookola, akoby sa snažil zachytiť každý detail na nich. Neprístupný výraz podporovalo strnisko a mierne kruhy pod očami. V ruke s dlhými prstami kŕčovito zvieral mobil, akoby čakal. A čakal. Vyhrnul si rukáv a skontroloval čas na zlatých hodinkách zdobiacich ruku pokrytú tmavými chlpmi. Rýchlo si prehrabol strapatú šticu havraních vlasov a vydýchol dym pomedzi úzke červené pery. Nekontrolovateľné trasenie dlhými nohami obutých v čiernych kožených mokasínach sa stupňovalo. Prudko vtiahol vzduch cez nos ozdobený znamienkom, vystrel sa v plnej výške a hodil na stôl drobné za kávu. Ako kráčal k východu, pár žien neodolalo a muselo si prezrieť mladíka so opálenou tvárou, driečnou postavou a sebaistým krokom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kráčal po mesiacom zaliatom námestí. Ošúchané mačacie hlavy vytvárali uprostred vzor obrovského slnka s rozťahujúcimi sa lúčmi, ktoré dosahovali po obité chodníky na krajoch. Budovy lemujúce námestie tvorili jadro malého, priemyselného mestečka. Staručká radnička sa krčila v rade budov, ktoré zaplnili okolie a snažili sa lákať veľkými nápismi do svojej putiky, farbou do svojej reštaurácie, vyloženými stolíkmi do malých kaviarničiek. Nikto v nich však nesedel. Vysoká, trocha krivá mestská veža odbila desať hodín a on automaticky zamieril zrakom na obrovský, čierny ciferník hodín. Odbočil do prostriedku námestia, aby si skrátil cestu okolo starej, jemne zelenkavej sochy ženy, ktorá sa na neho pozerala zvrchu neprítomným pohľadom. Istým krokom sa dostal k radovke s opadanou omietkou, ktorá vytvárala polkruh okolo kruhu suchom vyťahanej trávy. Stále razantne si mieril cestu k vchodovým dverám s číslom 6 a suverénne stačil tmavými fľakmi zájdenú kľučku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo otvorené. Uzučké schodisko viedlo do bytu navrchu komplexu. Zastal. Počul vravu hlasov a tlmenú hudbu, ktorá sa niesla zo spálne. Napol svaly a prudko vybehol posledné schody. Vrazil do stolíka, z ktorého sa s hrmotom zrútili fotky a vrútil sa do izby. Jeho sebaistota zakolísala s spolu s razantným vstupom do miestnosti. Zastal na mieste, potom stúpol o krok dozadu. Mladá, napoly vyzlečená žena naňho vrhla chladný pohľad zelených očí, po tom ako prestala bozkávať blonďavého chlapa, ktorý tam s ňou bol. Blonďák pootvoril ústa, akoby chcel niečo hlesnúť, ale jeho slová prerušila rútiaca sa päsť. Padol na zem a za ním sa rútili ďalšie rany a kopance.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Prestaň ,“ povedala bez emócií. Stála nad nimi bez záujmu s prekríženými rukami a nebránila svojho milenca.

Útočník nato zvesil ruky a prestal udierať druhého polonahého muža. Pomaly sa dvíhal zo zeme, akoby nemal silu v nohách. Otočil sa k žene. Z očí mu sršala nenávisť a nozdry sa mu divoko pohybovali.

„Ako si mohla?“ spýtal sa chrapľavým hlasom.

Vypla sánku vyššie a na tvári sa jej usadil ironický úsmev. „Jednoducho. Už ťa nepotrebujem. Si niktoš. Bez peňazí, bez mena, bez istôt. Si mi odporný,“ dodala a vypúlila vrchnú peru.

Jeho prižmúrené oči povolili a zaleskli sa. „Peniaze? To preto, že teraz sa mi nedarí? A čo to všetko, čo sme zažili? To ti je ukradnuté? Ty kurva! Všetko, čo sme plánovali, všetok čas... Kurva!“ skríkol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vydýchla vzduch so smiechom. „Mal by si vypadnúť a viac sa nevracať. To, čo som zažila s tebou ma nezaujíma. Vtedy si ma vedel zabezpečiť. Teraz mám iného a ty mi už nevyhovuješ. Vypadni a nikdy sa nevracaj. Nehľadaj ma a nezaujímaj sa o mňa. Pre teba som už mŕtva,“ dopovedala a prstom mu naznačila, kde sú dvere. Pomaly, knísavo sa otočil sa na päte a hrmotne sa vypotácal z izby.

Stála ako socha, pokiaľ nebolo počuť buchnutie vchodových dverí. „Žiješ?“ spýtala sa a konečne prejavila v hlase emócie a sadla si k napoly omráčenému mužovi.

Blonďák sa zdvihol na rukách, posadil sa na zem a oprel sa o koniec postele. Opakom ruky si utrel krv valiacu sa z rozbitej pery a jemne sa pousmial. „Čo som ja idiot čakal?“ spýtal sa s krivým úsmevom na tvári.

Oprela si hlavu o jeho plece. „Je to moje najväčšie prianie. Si najlepší. Najlepší kamarát, akého mám.“

„Prestať. A nemohla si si vymyslieť aspoň niečo lepšie?“ spýtal sa.

„Nie. Stačí aj toto. Bude ma nenávidieť a považovať za blbú zlatokopku. Už ma nebude chcieť vidieť. To stačí,“ dodala a letmo sa usmiala.

Blonďák sa však neusmial. Na jeho tvári vládol ponurý výraz. „Prečo to chceš takto? Vieš, že to môže byť inak. Nemusíš zomrieť sama.“

Pozrela sa na neho a začala mu utierať slzy. „Ale musím. Milujem ho viac než seba a svoj život,“ povedala a privrela oči.

„Si sebecká. Peter by to mal vedieť.“

„Sebecká?!“ opýtala sa hystericky. „Áno, prídem za ním a spustím všetko o tom, že mi zostávajú prinajlepšom 3 mesiace života a nemám šancu sa z toho dostať. Myslíš, že by to nechal len tak? Bol by viazaný všetkým, naším vzťahom a bral by to ako povinnosť, aby zostal so mnou a prežil si všetko to hnusné okolo toho. Nútil by ma bojovať a nakoniec by musel prijať moju smrť. Pamätal by sa mi zničenú, polomŕtvu,“ dodala. „Nie, sebeckou by som bola, ak by som ho nútila byť so mnou. On si zaslúži viac ako ma vidieť umierať. Nech ma radšej nenávidí, to je menšie utrpenie,“ dopovedala a skryla si tvár dlaňami.

Pohladil jej dlhé gaštanové vlasy. „Luci, ale zostaneš sama. Takto to vážne chceš?“ spýtal sa a potiahol do seba vzduch.

„Vieš, dal mi najkrajšie 2 roky môjho života. Úctu, lásku, dôveru a rešpekt. Znamená pre mňa viac ako čokoľvek. Po správnosti som smrť mala riešiť asi o 60 rokov. Tento plán mi nevyšiel. Ale vždy som chcela jedno... aby bol šťastný. A ak by si prežil niečo takéto, tak by to už nebol on. Viem, že zo zrady sa otrepe a bude tým istým skvelým chlapom, aký je. A to, čo som mu ozaj mohla dať, som mu dala. Na viac už nemám čas,“ pousmiala sa s tvárou otočenou do stropu.

„Ale prečo?“ spýtal sa ticho.

Jemno sa usmiala. „Milujem ho tak, že ho musím nechať bezo mňa, aby bol šťastný, aj keď to znamená, že mu ublížim.“

***

Lucia zomrela o mesiac. Nenastal žiaden happy end, nestal sa žiaden omyl v diagnostike. Jej choroba ju dostihla slabú, ale vyrovnanú na Bali, kde si za posledné peniaze kúpila letenku a vybavila pohreb v tej najväčšej tichosti. Rozlúčená s rodinou, s domovou, zmierená so spomienkami si naposledy užívala lúče slnka a pokojnú panenskú prírodu. Jej posledný mesiac života mala pred očami len Petra. V hlave mu vymýšľala scenáre života a premýšľala, kedy si bude schopný pustiť k srdcu ďalšiu ženu. Verila, že tomu tak bude čoskoro. Nikdy sa nedozvedela, že sa Peter oženil už rok po jej „nevere“ a vzal si ženu, ktorá nápadne vyzerala ako ona. Nikdy sa nedozvedela, že sa stal otcom dvoch dcér a spokojne si nažíval ďalej a on sa nikdy nedozvedel, že Lucia ho nikdy nezradila a nepodviedla. Ale taký je už raz život... Nie je ako z rozprávky.

Nikola Jakubská

Nikola Jakubská

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  128x

"Spisovateľka" á la pokus- omyl, autorský schizofrenik,ročník 92- veľmi dobrá úroda ,veriaca na zázraky a nekonečné možnosti života, vďačná za každú kritiku, vtipná a ľudská v medziach, samozvaný ironik. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu