Ahoj, to som zase ja...

Autor: Nikola Jakubská | 17.4.2014 o 14:54 | (upravené 17.4.2014 o 14:59) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  119x

Niečo ako list, niečo zo života, niečo, čo som chcela hodiť na papier... Príjemné čítanie, pre ľudí, ktorí sa stále cítia akosi inak svojskí :)

Ahoj, to som zase ja...

Ráno som vstala z tej rozheganej postele a prvá myšlienka mi prišla hneď na teba. Prečo si mi, doprčíc, rozbil takmer novú posteľ? To mám asi zato, že nakupujem lacné veci... Moje chodidlá sa dotknú laminatky a zamrazí ma od chladu. Pomaly sa vystieram a popukajú mi kosti. Zničil si ma ako tú posteľ. Tiež sa cítim celá rozheganá a rozhodená z bývalej formy. Rozhodil si moje zabehané koľaje, pokojné rána pri čiernej káve, tiché večery pri knihe a zmierenie sa so samotou. Vdýchol si do tej otupnej monotónnosti nový život. Odrazu mi nepríde ani tak nepríjemné cítiť chlad na prstoch nôh. Ale celkom by sa mi zišli nové ponožky. Pri tebe som zistila, že aj človek, na ktorého nadávam už dokonca aj podvedome, môže pre mňa znamenať viac ako všetci ostatní ľudia dokopy. Amen.

Pomaly si prechádzam po tvári jemne opuchnutej po krátkom spánku. Hmatám na nej však úsmev. Je možné, že aj keď je ten svet okolo mňa ešte krutejší, aj tak sa cítim šťastnejšia ako pred tebou? Vidím, že moje šťastie s tebou mnohých štve. Viem, že mi to dajú vyžrať. Aj dávajú. Dívajú sa na mňa tým pohŕdavým pohľadom a očami im srší: „Neboj, aj teba to prejde. Tak je to len na začiatku... také sladké. Ale príde realita. Daj tomu ešte mesiac.“  Už len čakám, že vyšpúlia peru a založia si ruky v kríž.  Ale kašlem nato. Nepotrebujem ich, ak mám teba pri sebe. To je totiž miesto, kde som najradšej. Pri tvojom veľkom úsmeve, orieškových očiach, hustom obočí,  netypickej chlapskej vôni, jemných brčkách, robotníckych rukách, šľachovitých svaloch. Ale hlavne v tvojom obrovskom náručí (dokonca aj s tým kobercom na hrudi), ktorého sa nemôžem nabažiť. Je to jediné miesto, kde zabúdam nato, že som trápna, malá, nedokonalá.

Prstami si prehrabnem dlhé, neposedne detské vlasy. Bože, to zase bude česania (a trhania). Takto že sa budím vedľa teba tie všetky nedeľné rána a ty mi aj tak povieš, že som krásna? O, chlapče, myslím, že si ťažko v tom... Fakt ma musíš moc ľúbiť, keď s krikom neutečieš zakaždým preč, len na mňa hodíš ten jemný úsmev (nie ten falošný, politický čo mávaš) a pohladíš ma po vlasoch.

Prejdem naprieč izbou a mechanicky si obliekam tepláky a tričko na doma. Ty vieš, že ťa volám teplákový kráľ? Ale je to vtipné. Na prvé stretnutie si prišiel v koženke, rifliach, extrémne nahodený. Ale už po pár dňoch si mi rozbil ilúzie o tom, že muž dokáže byť sexi len ak má košeľu (alebo nemá vôbec žiadnu). Tie tvoje  tepláky ma dostali. Je možné, aby si mi len za pár chvíľ dokázal rozbiť romantické predstavy a dovolil mi pochopiť, že najväčšou romantikou v živote je byť prirodzený, smiať sa až pľuješ a nájsť si k sebe rovnakého blázna? Po tomto som dlho túžila. Vypnúť program „žena“ a zapnúť nastavenie „naveky uvoľnená ženská“. Vďaka.

Konečne sa mi naplno rozlepia oči a ja sa dívam do zrkadla oproti. Celá tá izba znie tak veselo, ale inak je to len pokus oklamať v tých horších časoch samú seba a okolie, že ozaj som. Veselá. Šťastná. A živá. Steny dokola sú napatlané tou najkrikľavejšou ružovou, akú vo vzorkovníku mali. Teraz už nemusím patlať nič. Ani steny, ani svoj život ani mejkap na tvár. Konečne sa našiel niekto, kto videl všetky tie farby vo mne samej. A už ďalšie nemusím nikam dávať. Vidieť v šedi farby je trocha dar, nemyslíš?

Schádzam z izby po schodoch do kuchyne. Viem, že zase dostanem vynadané. U nás sa totiž niečo ako „dobré ránko, ako si sa vyspala?“ nerobí. Ale je mi je jedno. Kvôli tomu, že budem v ten deň s tebou aj na päť minút prežijem každého, kto už dávno nestojí o moju spoločnosť, pozornosť a prítomnosť. Hold smola, treba pobaliť kufre a uvoľniť miesto. Vieš, čo ma však stále drží tu? Pokoj, ktorý z teba sála a s ktorým riešime všetky spory a moje  problémy. Cítim, že život mi dáva šancu a ja mám konečne skutočnú chuť na raňajky častované tichom alebo nadávaním. Dobrú chuť!

Z okna do kuchyne padajú lúče jarného slnka. A ja si môžem konečne povedať: „Som zasrane zaľúbená.“ A pritom zo mňa unikne smiech, lebo viem, že za hodinku budeme spolu a všetko zlé sa vytratí z mojej hlavy ako pomocou čarovného prútika. Vyzerám možno ako šialenec. Ale prvýkrát mi je jedno, čo si kto o mne myslí. Prvýkrát záleží len na názore jednej osoby. A tou som ja. A teraz si vravím, nič neprebije moje smiešne, veľké, zamilované, bláznivé šťastie...

Tvoja XY...

 

P. S.: Ľúbim ťa. Ale seba stále viac. (A to aj vďaka tebe.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?