Od istého veku som začala sledovať, že v mojom živote je čoraz viac ľudí, ktorí sú na určitý čas pri mne, verím im, zdieľame si tajomstvá, presvedčenia a akosi dúfam, že sú to ľudia, ktorí pri mne ostanú. Začnem ich volať kamarátom, priateľom. A odrazu sa to stratí. Kontakt, záujem. A ja zisťujem, že v mojom živote je čoraz viac ľudí s označením "priateľ s ručením obmedzeným".
Neviem sama, čo podnietilo vznik priateľstiev na dobu určitú. Zrejme sama spoločnosť a doba. JA. Lenže keď som môj osobný fenomén spomenula mojím dlhoročným priateľom, povedali mi, že niečo podobné zažívajú tiež. Čo som (sme) odpozorovali som zhrnula do pár bodov:
1. Budovanie vzťahov chce trpezlivosť...
Už dávno nie sme ľudia, ktorí si radi na dobré počkajú. Všetko chceme hneď a zaraz. A takto to rozhodne nefunguje. Jediná vec, ktorá buduje akýkoľvek vzťah je trpezlivosť. A tá nám a aj mne chýba. V dobe kedy na nič nemáme čas a všetko doslova letí, trpezlivosť je posledné, čo by nám bolo vlastné.
2. ...a čas.
Vraj najdôležitejšia vec, ktorú môžeme komu dať je čas. Súhlasím. Ale na čo ho opäť mrhať na niekoho, kto aj tak odíde? A to ma vedie k bodu č.3.
3. Strácame nádej v ľudstvo.
Vedci z Princetonskej univerzity zverejnili výskum, podľa ktorého čierna diera môže zničiť celú Zem a svet ako ho poznáme. Reakcie ľudí? Radosť z konca, príjemné pocity a vo väčšine zmierenie sa s tým, že si to aj tak zaslúžime. Akosi vieme, že náš svet je v niečom zlý. Poškodený. Skazený. Nemá nádej.
A tento skepticizmus je aj v našich vzťahoch. Priateľ je niečo ako Ježiško pre deti. Čím sú staršie, tým menej veria, že nosí darčeky, neskôr vôbec na to, že existuje. A tak je to aj s priateľstvom. Akosi naň neveríme. Alebo aspoň nie na dlhý čas.
4. Priateľ ako spotrebný tovar.
Sme materialisti. A konzum tovaru sa pomaly stáva aj konzumom ľudí. Sme zvyknutí meniť všetko, čo sa nám nepozdáva alebo neplní funkciu podľa očakávaní. Niekedy možno treba pochopiť to, ako veci fungujú. Ak niečo nespĺňa naše očakávania, neznamená to, že to je zlé.
5. Je ľahšie sa niekoho zbaviť, ako sa ponížiť.
V každom vzťahu, aj kamarátstve prídu nezhody. Je však ešte stále niekto ochotný sa ponížiť? Priznať, že možno aj iní majú pravdu? Asi nie. A ak aj áno, dovolí ego druhého prijať vaše ospravedlnenie. Občas je totiž ľahšie sa niekoho zbaviť, ako prekusnúť rozdiely. Ego nad priateľstvo, no nie?
6. Nie je dobré, ak vie niekto o tebe priveľa.
V živote som mala veľa kamarátov, pri ktorých som zabudla na ostražitosť. Verila som im. A zrazu som zistila, že moje nepekné tajomstvá a chyby vedia aj iní. Dá sa odpustiť zrada, klebety? Pre mňa nie. Nerada som v spoločnosti ľudí, pri ktorých musím v hlave vopred preberať všetky slová a uvažovať, či daná informácia niekedy nebude zneužitá voči mne. Ale toto už predsa nie je priateľ.
7. Skutočne dobrých ľudí je akosi málo.
Neviem, čím to je, ale mám dojem, že ľudí s charakterom je akosi málo. Existuje len málo ľudí na svete, ktorí skutočne povedia, čo si myslia v hlave. A tí, ktorí to nakoniec povedia rozhodne nepatria medzi tých najmilších, naslušnejších a najlepších ľudí. Skôr sa zdajú ako toxickí.
Všetci si budujeme vonkajší imidž, ale akosi zabúdame na dobré vlastnosti. A niečo dobré v nás. Možno je ľudská dobrota, ale vlastne len na žobrotu.
8. Priateľa poznáš len v núdzi?
Môže byť niekto blízkym priateľom, ak sa ozve len vtedy, keď niečo potrebuje? Nemyslím si. Priateľstvo nie je status, ktorý je definovaný tým, že využijeme od toho druhého všetko, čo sa nám momentálne zíde. A inokedy... ani chýru, ani slychu.
9. Náš čas nadišiel.
Nie že by som brala kamarátstva s ručením obmedzeným ako niečo zlé. Niekedy jednoducho nie je možné sa s tým druhým priateliť, ako kedysi. Nie je to o tebe, o ňom. Nestalo sa nič zlé. Len sa to skončilo. Ale v danej chvíli, na danom mieste a čase možno bol tým priateľom, ktorého sme potrebovali. A bol tým najlepším, čo sme mohli dostať od života.
10. Zmenu nezastavíš.
Niekto tvrdí, že ľudia sa v podstate nemenia. Ja si myslím, že každý sa mení, ale hlavne vtedy, keď ho život pekne dobehne. A každá zmena so sebou často odnáša to, čo viac nepotrebujeme a nesedí to k nášmu novému ja. Stáva sa to.
Priatelia až za...
Každý z nás potrebuje priateľa. Mám však šancu si nejakého takého v živote udržať? Od určitej doby nechcem povedať, že sa na niekoho spolieham alebo mu verím. Prestala som mať očakávania. A myslím, že to bolo najlepšie rozhodnutie. Prestala som byť smutná z toho, že ľudia nekonajú podľa toho, ako si predstavujem, že by mali. Takto jednoducho svet nefunguje. Nikto k vám nie je pripútaný reťazou a rovnako vám nečíta myšlienky. Preto je dobré prestať mať očakávania voči iným. (Voči sebe samému sa zídu.)
Od istého momentu svojho života verím, že nesmiem chcieť od života to, aby sa nemenil. A rovnako nesmiem túžiť po tom, aby v ňom moji "priatelia" zostali naveky. Musím žiť pre chvíle, keď som s nimi. A to robím. Možno to kvantum priateľov na dobu určitú ma naučilo, neriešiť vzťahy a nelipnúť na ľudoch. Jedno odíde, iné príde.
Ďakujem všetkým svojim priateľom na dobu určitú. Mali ste v mojom živote miesto a určite ste v ňom pre niečo boli, či sme sa rozišli v zlom alebo v dobrom.
