reklama

Príliš divní a príliš zbytoční

Citlivosť nepatrí do tohto sveta. Sme ovce a vlci. A ak prejavíš viac citov, nemáš šancu. A možno aj vtedy, keď si uviazol a nevieš vyjadriť, čo je v tebe. Svet patrí hlučným, tvrdým a dravým vlkom. Pre divných tu nie je miesto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 „... muži aj ženy ako najčastejší spôsob samovraždy volia obesenie, či zadusenie. Spoločným dôvodom, pre ktorý si ľudia siahnu na život, je beznádej a emočná bolesť. Dobrou správou ostáva, že tento rok si na život siahlo menej ľudí, “ písal článok na nejakom ďalšom hipsterskom webe.

Vzdychol si. Bol to len ďalší nudný deň života a ďalší ľajdácky článok a spoločnosť, ktorej večer bude musieť zmeniť trocha imidž. A možno odporučiť lepšie témy a pisálkov. Tento deň bude radšej zabíjať svojou najobľúbenejšou činnosťou. Sledovaním ľudí. Sám nevedel, prečo to robí, ale vedel, že len pri sledovaní úplne cudzích osôb si nepripadá tak čudný, nechutný a sám. Neznášal svoj život, nenávidel to, že každý deň je rovnaký. Vedel len, že to nie je ochotný zmeniť. Príliš sa bál. Sám nevedel čoho. Vedel však, že ak sa v jeho živote objavilo niečo s čím nepočítal, od zdesenia takmer nemohol dýchať. Možno preto rád sledoval ľudí. Aspoň chvíľu cítil kontrolu nad niekým iným. Chvíľu vedel, že len on sám nie je strápený životom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už pár týždňov bol osobným voajérom mladučkej študentky. Nebola nádherná, nebola ani príliš škaredá. Bola však stále zaujímavá, aj keď v podstate obyčajná.

Mala jednoducho nádherné oči. Očiská. Mihalnice. Pohľad. Príliš hlboký na tak nezrelé telo, príliš ubolený na šťastné dieťa.

 Jej obrovské orieškové oči študovali obal plechovky sladenej brečky, ktorú si kúpila cestou do školy. Nevšímala si ľudí dookola, len klopila oči a plechovku stále považovala za zaujímavejšiu ako celé ľudstvo a jeho pechorenie sa. Nevšímala si ani vysokú postavu mladého muža, ktorý kradmo sledoval jej zhrbené telo a modrinu na krku, ktorá sa jej objavila po tom, ako si prehrabla dlhé gaštanové vlasy. Ako každé ráno počas týždňa sa zastavila na zástavke s číslom električky 15, ktorá ju mala odviezť kúsok od strednej školy, na ktorej študovala. A ako každé ráno, aj dnes neodolal a musel si ju odfotiť. Ako vytiahol svoj mobil, privrela oči a po líci sa jej skotúľala guľatá slza a kvapla jej na jej príliš plné pery.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Adam vedel, že dnes sa niečo zmenilo. Nikdy neplakala. Mnohokrát zatínala zuby, niekedy statočne predýchavala všetky krivdy, ktoré sa odohrávali v jej vnútri, ale nikdy nevidel ani slzu alebo aspoň nejakú emóciu. Možno preto vedel, že musí za ňou utekať a sledovať ju dlhšie ako bol zvyknutý. Niečo v jeho najhlbšom ja mu našepkávalo, aby sa snažil udržať tempo s jej zbesilným behom a ďalej sa predieral cez zaľudnené ulice. Chytila ho panika. Cítil pichanie v pľúcach, ale vedel, že dych nemôže popadnúť len preto, že ju stratil a desí sa toho. Bolo jedno, ako sa volala, kto bola, čo sa stalo. Len ju nechcel stratiť z dohľadu. Chcel ju vidieť, poznať viac jej čudných pohľadov, viac jej skrytého sarkazmu, viac jej malých vzdorov, ktoré si raz za čas dovolila. Aj dnes si chcel odniesť domov ďalší záber jej drobnej tváre a opäť na ňom objavovať nové veci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Kde si... kde si?“ šepkal si vydesene a chvíľku oddychoval.

Nohy ho niesli samé až sa dostal k skrytému mostu nad železnicou. Sedela na jeho kraji a dívala sa dole. Panika, ktorú doteraz cítil vystriedal chladný pokoj. Chce skočiť? Snažila sa o to, na čo sám nemal odvahu a len o tom stále uvažoval? Bola schopná sa pustiť a skončiť to?

Prvýkrát však chcel vedieť prečo. Prvýkrát v živote cítil potrebu vedieť o inej ľudskej osobe niečo viac, ako mu nakazovala jeho práca. Chcel vedieť, prečo tu sedí, chcel vedieť, prečo tá slza a sinky. Chcel vedieť, kto je. Nechcel byť už len pozorovateľ. Prvý raz v živote sa nebál niekoho osloviť, len sa bál, že o tú možnosť v sekunde príde.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Postavila sa na kraj, ale stále sa držala svojimi chudými rukami zábradlia mosta. Do privretých očí jej odrazu udrelo ostré slnko a ona svoju tvár otočila k nemu. Zbystrila a rozšírila svoje už aj tak veľké oči. Na chvíľu si myslela, že si pre ňu skutočne prišiel anjel smrti, o ďalší kratučký moment si však uvedomila, že čierne oblečenie patrí mladému chalanovi s príliš bledou pokožkou aj vlasmi. So všetkou tou čiernou na sebe jeho vlasy žiarili možno ešte viac.

Vyzeral zvláštne, ale sama neverila tomu, ako podivne sa správal už aj tak v pofidérnej situácií. Z vrecka odrazu vytiahol telefón a zadíval sa do neho. Na malú chvíľu pootvorila ústa, ale odrazu pochopila, keď na ňu namieril displej. Po dlhej dobe jej spoza pier vyšiel smiech, ktorý bol možno pre niekoho len tichučkým vzdychom.

Chcem ťa,“ povedal, pristúpil k nej bližšie a stále jej ukazoval fotku jej tváre spred týždňa. Nikdy ju nevidel sa smiať, ale odrazu jej tvár obklopila vlna šťastia.

„Vážne?“ spýtala sa neveriacky, ale takmer lačne preliezla zábradlie a bola späť na moste. To slovo sa ho opýtala ešte 3-krát a vždy spravila krok vpred, keď jej to potvrdil. Okrem svojej mamy nikdy neocenil ľudský kontakt. Ale objímať toto malé stvorenie bolo príjemné. Aj keď cudzie. Cítil v sebe napätie, keď mu svoje ruky položila na hruď, ale bola ako bábika. Len nehybne stála a svojimi obrovskými očami mu stále vysielala tú svoju neodbytnú otázku do tých jeho.

Odviedol si ju do svojho bytu. Dal jej svoje oblečenie a posteľ. Ležal vedľa nej a sledoval jej nadvihujúcu sa hruď. Jej chudé paže v tielku odhalili viacej modrín. Nikdy sa nevedel príliš hnevať, ale dnes zúril. Mala ich 11. Modriny v rôznych štádiách pokrývali veľkú časť kože, ktorú mala odhalenú. Nebol hlúpy a vedel, že pod bavlneným tielkom a šedými teplákmi sa toho skrýva viac.

„Nikdy ťa neopustím a neublížim ti. Budem sa smiať len pre teba a budem tou najlepšou ženou,“ povedala mu takmer detsky predtým, ako zaspala. Jej oči podobné nevinnej lani ho zabíjali. Vždy si prial cítiť niečo viac ako fyzické pocity, ale dnes toto prianie ľutoval.

Buď opatrný v tom, čo si praješ,“ čítaval. Kreténska fráza. Ale až dnes pochopil, ako veľmi môže bolieť niečo cítiť. Niečo niekde hlbšie ako v záhyboch svojej kože. Ako nepríjemné je cítiť zlosť, hnev, záujem, ako ho bolí to, keď žiarli. Nikdy nemal ani hlúpeho psa. A dnes si prisvojil túto skoro ženu, evidentné dieťa. Nikdy nemal rád nič, ani seba. A dnes by sa nebál preraziť čeľusť každému, kto by sa jej ešte raz pokúsil skriviť vlas na hlave. Chápala vôbec komu zverila svoj život, telo, slzy do rúk? Nebála sa, že jej ublíži, zneužije, predá ju, zmláti...? Nie. Je šťastná. Takmer žiari. A pritom nepozná ani jeho meno. Ani ju nenapadlo sa naň spýtať. Aj tak sa k nemu správala, akoby na svete nebol nikto okrem neho.

Pozorovala ho, keď zaspal. Bol vážne ako anjel. Trocha čudák, ale ktovie, ako by mal správny anjel vyzerať. On tak však nielen vyzeral, ale sa aj tak správal. Neodolala. Musela mu odhrnúť prameň bledých vlasov z takmer priesvitnej tváre. Všetko na ňom bolo tak bledé, čisté a krásne. Presne také, aká ona nebola už dávno. Vedela, že je zlá, nech sa snaží akokoľvek. Vždy robila chyby, nikdy nebola dobrá dostatočne, vždy si zaslúžila len facku. Kopanec. Možno preto ju nechcel nikto. Nechcela ju mama, ktorá ju nechala jej ocovi na krku. Nemali ju ani radi ľudia v škole, spolužiačky sa jej vždy vysmievali, lebo vyzerala inak. Chlapci si z nej robili ľahký cieľ.

Už dlho sa v duchu modlila za to, aby sa na svete našiel aspoň jeden človek, ktorý by ju chcel. A nakoniec sa predsa našiel. Aj keď to bolo v posledný deň jej dohody s Bohom alebo s kým sa v ten večer rozprávala. Dala mu mesiac na to, aby jej poslal niekoho, kto by ju chcel a mal aspoň chvíľu rád. Od tejto dohody sa pre ňu spustila časomiera. Chcela si teda dať do poriadku všetky svoje záväzky. Začala teda vyplácať tých pár dlhov, čo jej zostalo v cukrárni, darovala všetky svoje drahé knihy, ktoré nazbierala za sedemnásť rokov vágneho života, vypustila svoje andulky, aj keď nevedela, či to vlastne prežijú. Ale aspoň zažijú slobodu. Sama neverila, že sa nájde niekto, kto by ju chcel. A predsa tu vedľa nej spí. A predsa je tu. A nevie o nej všetky nechutné tajomstvá.

Odrazu otvoril oči. Otázky mu nedali spať. Ale ani ona nespala. Zas mala na neho upreté tie svoje očiská. „Bojíš sa ma aspoň trochu?“

Nie,“ odpovedala jednoducho a ľahko ako pierko mu prešla po líci prstami.

Považoval sa zbytočného človeka. Jeho rodičia sa síce snažili, ale okrem toho, že mal dobrú kariéru v anonymite a za počítačom, sa vlastne nemal čím chváliť. Nevedel príliš prejavovať svoje city, nechápal až tak dobre iných. Preto vždy radšej sledoval ľudí. A občas ho chytila panika. Prílišná, aby dokázal ísť von a riešiť bežné veci, ktoré zahŕňali aj priamu komunikáciu. Cítil sa ako slaboch. Alebo úchyl.

„Nerád vychádzam z domu. Nerád sa rozprávam s ľuďmi. Neznášam preplnené miesta. Rád len sledujem, ako niekomu ten chaos dookola vyhovuje. Povedal som ti, že ťa chcem, ale pravda je, že som ťa dlhšiu dobu v tichosti neznášal. Myslel som si, že si len rozmaznané decko, čo má všetko. A preháňa. Až po čase som si uvedomil, že si možno iná. Trochu ako ja. Mimo všetkého a všetkých.“ Adam veril, že jej týmito slovami dal šancu ujsť. Neznášal ju. Ale už dlhšie vedel, že ju má radšej ako všetkých ľudí na svete dokopy.

„Si krásny. Vieš o tom?“ spýtala sa s úsmevom, akoby nepočula, čo jej práve povedal. Nečakala však na jeho odpoveď.

 „Raz som dostala na narodeniny morča. Od svojho deda. Bolo také malé, samý chlp, veľké čierne oči. Každý deň som ho kŕmila, vymieňala mu piliny, dávala mu vodu. Snažila som sa oň starať. Ale aj tak ma akosi neznášalo. Vždy ma hrýzlo až do krvi. Len niekedy bolo ochotné, aby som ho pohladila. Keď o rok skapalo, plakala som ako snáď nikdy. Vlastne takmer nikdy neplačem. Ale vtedy som revala,„ pokračovala s pokriveným úsmevom. „Za zvieraťom, ktoré ma nevedelo zniesť a len občas sa dalo pohladkať. Už vtedy mi stačilo málo. A teraz je to rovnako. Ak môžem byť chvíľu šťastná, aj keby si mi mal potom ublížiť alebo sa ma chcel zbaviť,“ dodala ,„ stojí to za to, “ dopovedala s tým podivným úsmevom.

Niekedy vážne stačí málo, aby človek zmenil svoj názor. To zistil aj Adam po tom, ako sa sám sebe začal čudovať, prečo si o nej myslel, že je obyčajná. Bola pekná. Vážne. A iná ako sa nazdával. „Ako sa voláš?“ spýtal sa, keď nevedel, ako reagovať na jej vysvetlenie.

„Po ľalii. Liliana. Celkom otrepané, že? Vždy som chcela, aby ma niekto volal Lili, ale zatiaľ sa nikto taký nenašiel,“ vravela a stále mu prstom študovala tvár. Adam bol prekvapený, aký vie byť len tak drobný dotyk príjemný.

„Na moje meno sa nespýtaš?“ opýtal sa jej zas, keď sa snažil ignorovať, čo v ňom spúšťal pohyb jej prsta.

Na chvíľu sa zamyslela. Zavrtela hlavou. „Bojím sa, že keď mi ho povieš, tak zmizneš. Vyparíš sa. Vyzeráš príliš neskutočne, aby si mohol byť ozajstný,“ povedala so smrteľne vážnym tónom v hlase.

Stuhol. Občas aj on sám seba považoval skôr za cudziu entitu, ako za človeka, ktorý je súčasťou spoločnosti. Ľudia často okolo neho prechádzali ako keby nebol, nikto nemal potrebu sa mu prihovoriť. Často premýšľal, či to už so sebou dávnejšie nesekol a teraz je len duch, čo uviazol v stereotype svojich dní. Konečne ho však niekto vidí. Aj keď je príliš divný.

 „Necháš si ma?“ spýtala sa ho potichu.

Veľmi chcela, aby jej povedal áno. Lebo chcela viac času s ním. Uvedomovala si už dlhšiu dobu, že niekde nad prsiami sa jej hromadí zvláštne šteklenie. Vzrušenie. Jeho teplo bolo príjemné. Jeho vôňa neznámo známa. Po tele jej vždy prebehla príjemná triaška z jeho hlasu. Prikývol. V tme to postrehla.

„Vieš, ako sa kedysi dávno potvrdzovali dohody?“

„Podaním ruky?“ opýtal sa a oprel si hlavu lakeť.

„Bozkom,“ povedala pomaly.

„Ty si rada poetická, že?“ spýtal sa s náznakom úsmevu v hlase. Zostala ticho. Nechcel ju uraziť. Preto pokračoval: „A to aj chlapi?“

„Áno.“

Cítila nervozitu vo svojom žalúdku, ale musela to spraviť. Dnes si chcela vybrať ona sama. Na ústa mu rýchlo vtlačila bozk. Počula, ako sa prudko nadýchol. Bála sa. Ale v tme bolo všetko skryté. Vnímala len jeho blízkosť, ktorá sa opäť ocitla na jej perách. Pobozkal ju. Jemne a ľahko.

„Ešte,“ poprosila ho do tmy. Ak toto bol len hlúpy sen, chcela z neho čo najviac vyťažiť. Každé ešte jej vrylo na ústa ďalší bozk, ktorý skracoval medzi nimi všetku vzdialenosť a ostych. Bola konečne šťastná a on tiež. Cítil sa ako obyčajný chalan. So svojím dievčaťom.

„Lili?“

„Hmm?“

„Musíš sa rozhodnúť, čo ďalej...“

Vedela, že to muselo prísť. Len nevedela, že ju do toho dotlačí on. Na druhé ráno s ním stála ruka v ruke pred jej domom. Vedela, že musí jednať rýchlo. Zobrať z domu všetky potrebné veci a utekať, čo najrýchlejšie. Otec v tomto čase nikdy nebol doma. A potom mala aspoň maličkú šancu na to, aby bola aspoň na moment šťastná. S ním.

 Pomaly vošli dnu. V malom dome vládol nevšedne veľký neporiadok. Nechápala, čo sa tu za jeden deň stalo. Všade sa váľali jej veci, oblečenie, ktoré nedarovala. Na zemi zbadala svoju školskú tašku s vyhádzanými vecami. Nechápala, ako sa tu ocitla. Nechcela sa však zbytočne zamýšľať, chcela len pár vecí, svoje doklady a zmiznúť.

Zamrazilo ju. Jej brunátny otec spal za malým kuchynským stolom. Pred ním stála takmer prázdna fľaša jeho obľúbeného tmavého. Nevedela prečo, ale rozhodla sa k nemu vykročiť. Upútalo ju to, čo držal v ruke. Jej fotku.

„Lili?“ vyslovil zdesene Adam jej meno. V televízore šli správy, a práve teraz ukazovali jej foto. Rovnaké, ako zvieral v ruke jej otec.

„... je to obrovská tragédia pre celú našu školu. Liliana bola skvelou študentkou s výbornými známkami. Jej správanie bolo asi skrat. Inak si neviem predstaviť, prečo by si siahla na život.“

Svet akoby stíchol. Pochopil. Pochopila to aj ona. Na televíznej obrazovke sa ukázal most, na ktorom naposledy Lili sedela. A kde sa stretli. A predsa... Adam ju nikdy nestihol zachrániť. Prišiel príliš neskoro.

„Toto je zlý žart, však?“ spýtala sa zúfalo a nechcela veriť, že sa jej celý svet zas vysmieva. Jej obrovské oči zaliali slzy.

Po chvíľke sa však rozosmiala a udrela do stola. Jej otec stále spal. Vedela, že takáto rana by prebudila aj mŕtveho. Uprela oči späť na svojho druha. „On o mne nevie a ty si to nestihol, však? Prečo ma teda vidíš? Kto si?“

Vyletela z domu. Uháňala tak rýchlo a hnala sa tam, kam ju nohy niesli. Miesto činu jej vlastnej zrady bolo počmárané kriedou. Nič viac po nej nezostalo. Svet sa krútil ďalej. Tí, čo jej ubližovali nedostali možnosť to napraviť. Ani ich nepotrestala. Tí, ktorí jej mohli pomôcť zatvárali oči pred všetkými znakmi ubližovania. A ona po čase prestala cítiť. Uzavrela sa, aby sa nezbláznila. Necítila nič. Až do toho podivného chalana. A ten to aj tak nestihol. Jediný človek, ktorý ju mohol mať rád to nestihol. Aj tak nedostala šancu.

„Dostala som šancu,“ zopakovala si pre seba. „Ale len na chvíľku...“

Odrazu pochopila, že dostala svoj čas. Svoje minimum, na ktoré bola zvyknutá. Mala svoj čas. Mala svoj kúsok lásky, ktorý pochoval všetky tie nechutnosti v jej živote. Priblížila sa opäť k nemu. Vyzeral tak nežne, tak nereálne.

 „Aké je tvoje meno?“ spýtala sa, keď pochopila, že on nie je ten, čo vlastne neexistuje. Bála sa toho, ale vedela, že možno toto ju pustí ďalej. Ak nejaké ďalej existuje.

„Adam,“ zašepkal jej do ucha a na pery jej vtlačil posledný bozk. Vytratila sa. A on tu zostal. Živý a v podstate mŕtvy. Jediný človek, o ktorého stál zmizol. A on sa musel naučiť pretĺkať životom len s kopou fotiek dievčaťa, ktoré to vzdalo v živote príliš skoro.

Nikola Jakubská

Nikola Jakubská

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  128x

"Spisovateľka" á la pokus- omyl, autorský schizofrenik,ročník 92- veľmi dobrá úroda ,veriaca na zázraky a nekonečné možnosti života, vďačná za každú kritiku, vtipná a ľudská v medziach, samozvaný ironik. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu